OPETH - The Last Will And Testament
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Pravdepodobne najnáročnejší rozhovor, aký som kedy robil. Iba niekoľko týždňov pred jeho termínom Blazeova manželka a manažérka Debbie upadla po mozgovej príhode do kómy. Neveril som, že tento sympatický spevák bude mať v takej situácii chuť rozprávať sa a odpovedať na otázky, ktoré už možno stokrát počul. Ako veľmi som sa mýlil.
Blaze, v prípade albumu "The Man Who Would Not Die" sa vám podarilo nahrať materiál, ktorý zaujme aj ľudí, ktorí za normálnych okolností nevyhľadávajú klasický heavy metal. Ako si vysvetľuješ tento zaujímavý paradox?
Podľa mňa je to celé o našej kapele. Máme veľmi silnú zostavu, celý album sme skladali spolu, každý z nás má množstvo zaujímavých skúseností. Pritom sme sa nestarali o to, kto s tým ktorým nápadom prišiel, išlo iba o to, aby to bol silný motív, ktorý zosobňuje nejaký zaujímavý príbeh. Takto sme pristupovali ku každej jednej skladbe na albume. Všetky tie skúsenosti, ktoré každý z nás má z nahrávania množstva rôznych albumov v minulosti, všetky tie sklamania, ktorými sme si všetci prešli a na ktorých sme sa mnohému priučili - to všetko sa veľmi špeciálnym spôsobom pretavilo do konečného výsledku, ktorý môžete počuť. Album sme skladali a produkovali presne tým istým spôsobom, akým sme kedysi pripravovali "The X Factor" s IRON MAIDEN. Steve Harris sa vtedy tiež zaujímal iba o to, aby sme dali dokopy čo najsilnejšie motívy so silnými príbehmi. Nikto mimo kapely nemal absolútne žiadny vplyv na výsledok našej práce. Rovnaké to bolo aj tentokrát pri nahrávaní našej novinky "The Man Who Would Not Die". Veľa sme sa rozprávali, vymieňali si názory - niekedy to bolo naozaj vyčerpávajúce, ale napokon sa celé to úsilie a tvrdá práca vyplatili. Je to môj bezpochyby najobľúbenejší album, všetci z kapely ho máme radi. "Silicon Messiah" bol v mnohých ohľadoch výnimočný počin, pretože išlo o môj sólový debut, ale "The Man Who Would Not Die" pre mňa znamená naozaj veľmi, veľmi veľa. Vznikal vo veľmi náročnej situácii, veľa ľudí nám neverilo, veľa odborníkov zo šoubiznisu tvrdilo, že na to nemáme, že sa o nás nikto nezaujíma, že už nepredáme žiadne albumy. Veril som však našim fanúšikom, dôveroval som lojálnemu duchu metalových priaznivcov po celom svete. Dúfal som, že keď dostanú šancu počuť náš nový album a bude sa im páčiť, podporia nás. Do tohto momentu sme naozaj šťastní, pretože našej novinke sa výborne darí, má skvelé ohlasy. Čoskoro ju podporíme aj živými vystúpeniami, budeme hrať na najrôznejších miestach v Európe a inde vo svete - dúfam, že sa dostaneme aj na Slovensko. Keďže sa vždy snažíme držať ceny lístkov na naše koncerty na čo najnižšej hranici, verím, že nám dá šancu množstvo fanúšikov, prídu sa na nás pozrieť a podporia nás.
Keď už hovoríš o tých silných príbehoch, mám pocit, že názov albumu "The Man Who Would Not Die" celkom vystihuje ten tvoj. Bojuješ už celé roky proti nepriazni osudu, padáš a a zase vstávaš, nevzdávaš sa...
Je to tak. V podstate je to odkaz pre každého, kto sa odmieta vzdať a pokračuje v tom, čo robí a čo chce robiť. Je pritom jedno, či ide o redaktora v rádiu, novinára, záhradníka, závodníka, každého, kto musí prekonávať prekážky a nepriazeň svojho okolia, reči ľudí, že to nezvládneš, že na to nemáš. Každý jeden člen našej kapely si tým prešiel. Boli sme v životných situáciách, keď sa zdalo, že už nikdy nenahráme žiadny album, že už nikdy nepôjdeme na turné, všetko bolo jednoducho proti nám. Každého z nás to urobilo silnejším, dokázali sme sa cez to všetko prebiť. Dnes vydávame nový album a cítime podporu najlepších fanúšikov, akí môžu byť - fanúšikov metalovej hudby.
Rád by som sa pár slovami dotkol aj éry WOLFSBANE. Ako by si vlastne to obdobie na konci osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov opísal? Premárnená šanca, alebo naopak krásne a nezabudnuteľné časy?
To máš ako s dospievaním. Beriem to ako časť môjho detstva. To si tiež nemôžeš vyberať, je pritom jedno, či ho máš šťastné, alebo nie. Je to jednoducho niečo, čím prechádzaš. Našťastie sme spolu s WOLFSBANE dosiahli veľa z toho, čo sme si predsavzali a čo chceli. Vždy sme chceli hrať čo najviac koncertov a byť najúspešnejšou kapelou u nás v Tamworthe. To sa nám podarilo. Okrem toho sme precestovali celý západný svet, pracovali sme so špičkovými rockovými producentmi. Boli sme štyria chlapci z robotníckej triedy v malom anglickom meste, ktorí boli príliš hlúpi na to, aby sa len tak ľahko vzdali. Celé sme si to naozaj vychutnávali. Vieš, žiť v malom meste v Anglicku, to naozaj nie je zábava. Práve preto sme tak zbožňovali koncertné šnúry; boli sme radi, že môžeme niekam vypadnúť. Hoci sme hudbu ako takú brali veľmi vážne, všetko okolo toho bolo v našom prípade riadne divoké. Veľa alkoholu, ženských, jednoducho bláznivý život. V žiadnom prípade sme sa nechceli brať príliš vážne. Chceli sme byť ako KISS alebo TWISTED SISTER - kapely, na ktoré keď ideš alebo keď počúvaš ich nahrávky, skutočne si ich vychutnáváš, cítiš sa lepšie, zabudneš na svoje problémy. Myslím, že niečo podobné sa nám podarilo dosiahnuť. Prežili sme spolu príšerné obdobia, ale rovnako tak absolútne fantastické časy. Nič z toho by som nemenil. Som veľmi hrdý, na muziku, ktorú sme nahrali a všetky skladby, ktoré sme spolu zložili.
Spomínal si producentov. Pracovali ste s Rickom Rubinom, taktiež s Brendanom O´ Brienom, išlo o naozaj rozdielne prístupy a skúsenosti. Kto je podľa teba dobrý rockový či metalový producent?
Andy Sneap je dobrý metalový producent. Brendan O´Brien je vynikajúci rockový a tvrdo-rockový producent. Brendan vlastne dokáže produkovať čokoľvek, je to extrémne talentovaný chlapík, pri spolupráci s ním sme sa vo WOLFSBANE veľmi veľa naučili. Rick Rubin oproti tomu nie je zástupcom štýlu produkcie, ktorý mám ja osobne rád. "The Man Who Would Not Die" sme si produkovali sami. Ja som začal so základnými aranžmánmi a motívmi, ostatní sa postupne pridávali. Pracovali sme naozaj všetci spoločne, mali sme rovnaký názor na to, čo chceme týmto albumom dosiahnuť po stránke hudobnej, rovnako tak textovej. Všetko do seba skvelým spôsobom zapadlo.
Myslíš si, že dobrý producent by mal byť aj muzikantom? Napríklad Rick Rubin ním nie je...
Môj názor je taký, že tí lepší producenti všetci zvládajú základné nástroje na pomerne vysokej úrovni. Ak si hudobník, je to podľa mňa k dobru veci. Ja osobne som spevák a skladateľ. Viem hrať trochu na klávesy, ale mojím nástrojom je hlas. Týmto spôsobom aj zdieľam moje nápady s ostatnými chlapcami v kapele. Ak chceš byť naozaj dobrým producentom, jednoducho by si mal vedieť hrať aspoň na jednom hudobnom nástroji. Jase Edwards, ktorý produkoval THE WILDHEARTS a mixoval náš nový album, vie hrať na husliach, klavíri, gitare a bicích. Vo svojej práci je naozaj výnimočný, skvelým spôsobom chápe vzťahy medzi jednotlivými nástrojmi, melódiou a skladbou ako takou vo svojej celistvosti. Podľa mňa Rick Rubin jednoducho nikdy neporozumie tejto stránke producentskej práce tak dobre ako Jase Edwards.
Mimochodom, je pravda, že Damon Albarn z BLUR bol veľkým fanúšikom WOFSBANE?
Áno, stretli sme sa pri nahrávaní mini albumu "All Hell´s Breaking Loose Down at Little Kathy Wilson´s Place" v Londýne. Pracovali sme vtedy s Brendanom O´Brienom a oproti cez chodbu práve BLUR mixovali jednu zo svojich prvých nahrávok. Vtedy sme sa spoznali, veľa sme sa rozprávali. Aj v ďalších rokoch sme na seba veľakrát narazili, keď som bol s IRON MAIDEN u vydavateľstva EMI, vydával u nich aj Damon. Keď sme sa stretli, pamätal si veľa detailov, viacero konkrétnych skladieb od WOLFSBANE, bol to pre mňa veľký kompliment.
Vráťme sa k vášmu novému albumu. Najviac ma na ňom baví "hymna Russella Crowa" "Smile Back At Death". Máte v kapele radi film "Gladiator"
Áno, je to presne odtiaľ. Z veľkej časti sa jedná o textovú inšpiráciu z tejto výbornej snímky, ktorú máme v kapele naozaj všetci radi. Pracovný názov tejto skladby bol dokonca "Gladiator", ale napokon sme to zmenili - nechceli sme, aby si to ľudia s filmom spájali až takto prvoplánovo. Naživo sme ju ešte nehrali. Ale malo by sa to zmeniť, keďže bude súčasťou koncertného setu pri podpore nového albumu - turné začíname 3. októbra a pokračujeme aj v novom roku, čakajú nás letné festivaly. Veľmi sa tešíme, keď tento song odpálime naživo.
Skladby ako "Blackmailer", "A Crack In The System", "Robot" ako keby znovu pokračovali v témach nastolených už na prvých albumoch. Čím ťa tak fascinuje sci-fi tématika?
V prípade songu "Robot" sme si názov požičali z poľštiny, kde robot znamená pracovník, robotník. Po predchádzajúcom albume "Blood And Belief" som bol úplne zlomený. Nemal som zmluvu, vydavateľa, manažment, musel som sa živiť tými najrôznejšími spôsobmi. Nechcel som spievať v žiadnej zábavovej kapele či v rôznych tribute bandoch. Keď nemôžem hrať metal podľa mojich predstáv, nemá to podľa mňa žiadny zmysel. Radšej som sa teda živil iným spôsobom. Veľa textov na novom albume je inšpirovaných práve týmto obdobím. Ľuďmi, ktorí mi hovorili, že na to nemám, že by som sa mal na všetko vykašľať. Ľuďmi v hudobnom biznise, ktorí sú vo väčšine prípadov chamtiví, klamárski, podvodnícki hadi. Hudobní priaznivci ako takí ich absolútne nezaujímajú, nedávajú im za ich peniaze dostatočnú hodnotu, vôbec si fanúšikov nevážia. Pre mňa je metalová hudba predovšetkým o fanúšikoch. Ja sám som fanúšik metalu a vždy ním budem. Pre mňa je to úplne jednoznačné - ak som v metalovej kapele, fanúšikovia sú jej neoddeliteľnou súčasťou. Podporujú ma, veria mi, dodávajú mi silu, keď sa nedarí. Bez metalových fanúšikov by moja skupina nikdy neexistovala. Väčšina hudobných vydavateľstiev vníma fanúšikov iba ako štatistiky, čísla v tabuľkách, vôbec neuznávajú ich podiel na tom, že tá ktorá kapela je slávna. Podľa mňa je to jednoducho hrozné a zlé. Takže keď som mal možnosť založiť si vlastný label, hneď som do toho naplno išiel. Všetko to bude o fanúšikoch, budeme im za ich peniaze dávať tak veľa, ako sa len dá. Nemáme žiadne kancelárie, nemáme budovu, o ktorú sa treba starať, nemáme stovky zamestnancov. Je nás len pár, moja kapela je v mojom vydavateľstve na prvom mieste. Náš merchandise je za férové ceny, cédečká sú so svojou vynikajúcou produkciou a grafikou oveľa lacnejšie ako väčšina konkurenčných v podobnej kvalite. Neplatíme nikoho mimo kapelu za žiadne zvláštne služby, všetky peniaze z cédéčiek a tričiek sa znovu investujú do kapely, do jej podpory a koncertných turné. To je presne ten rozdiel. U môjho predchádzajúceho vydavateľa som sa dozvedel, že koncertami viac albumov nepredám. Podľa mňa je metalová kapela hlavne o živých vystúpeniach, o muzikantstve. Ak nejaké vydavateľstvo povie, že fanúšikovia nedokážu rozoznať kvalitných hudobníkov, je podľa môjho názoru na ukrutnom omyle. Priaznivci, a zvlášť tí metaloví, majú možnosť vidieť množstvo koncertov, neskutočne veľa kapiel, a keď vidia, že niektorá z nich má vynikajúcich hudobníkov, ktorí dokážu svoje kvalitné skladby zahrať skvelým spôsobom naživo, práve tú sa s najväčšou pravdepodobnosťou rozhodnú podporovať.
Blaze, pre niekoho si človekom, ktorý takmer zabil IRON MAIDEN. Pre iných zasa výnimočným metalovým spevákom, skvelým frontmanom s obrovským množstvom pozitívnej energie. Ako vlastne zvládaš tieto extrémne odlišné názory na tvoju osobu?
Podľa mňa treba byť jednoducho realistický a vnímať dobre základné fakty. A tie sú úplne zrejmé. Bruce Dickinson sa rozhodol opustiť IRON MAIDEN. To je neodiskutovateľné. Jednoducho už nechcel byť súčasťou kapely. Zrejme prechádzal náročným životným obdobím. Pre mňa IRON MAIDEN vždy boli legendou, kapelou, ktorá ma priviedla k metalovej muzike. Neviem si predstaviť, ako sa niekto môže vzdať toho všetkého - pocitu spievať pred desiatkami tisícok fanúšikov, ktorí poznajú každé jedno slovo všetkých skladieb, všetkej tej podpory lojálnych priaznivcov. Bruce to však v tej dobe tak necítil a tak kapelu opustil. IRON MAIDEN začali hľadať nového speváka. Mohli si vybrať kohokoľvek na celom svete. Mohli si vybrať niekoho, kto by bol presne ako Bruce, čo by bola naozaj jednoduchá a priamočiara cesta. Oni to však neurobili. Vypočuli si množstvo nahrávok a vybrali niekoho, kto znel veľmi odlišne. Tak sa rozhodla kapela, tak sa rozhodli IRON MAIDEN. Ja som bol nesmierne šťastný, že som stal osobou, ktorú vybrali. Mať možnosť spievať v kapele, ktorá je legendou, v kapele, ktorej som bol celé roky fanúšikom, spievať s ňou jedny z najúžasnejších metalových skladieb, aké kedy vznikli, to je niečo, čo by zrejme neodmietol žiadny metalový spevák. Naozaj som si tie roky skvelým spôsobom užil. Väčšina fanúšikov, ktorých som v tých časoch stretol, ma nesmierne podporovala. Tých pár, ktorým sa nepáčila éra IRON MAIDEN so mnou za mikrofónom, bolo zrejme nahnevaných na Brucea a situáciu v kapele. Ja som bol v tom prípade najľahším terčom ich frustrácie. Veľa fanúšikov však za mnou chodí aj dnes a hovorí mi, že keď vyšiel "The X Factor", nepáčil sa im. Ale teraz, keď je Bruce späť, počúvajú to inými ušami, bez predsudkov a páči sa im to oveľa viac ako vtedy. To je teda môj pohľad na celú situáciu. Už navždy budem spájaný s IRON MAIDEN. To je pre mňa nesmierna pocta. Stal som sa súčasťou legendy. Som na to naozaj hrdý, bola to skvelý časť môjho života, niečo, čo mi umožnilo pokračovať v tom, čo milujem - spievať, hrať metal a robiť hudbu, ktorej verím.
Circle Of Stone (2024)
War Within Me (2021)
Live In Czech (2020)
The Redemption Of William Black (2018)
Endure And Survive (2017)
Infinite Entanglement (2016)
Live In Prague (2014)
Soundtracks Of My Life (2 CD Best Of) (2013)
The King Of Metal (2012)
Promise And Terror (2010)
The Night That Will Not Die (Live) (2009)
The Man Who Would Not Die (2008)
Alive In Poland (DVD) (2007)
Blood And Belief (2004)
As Live As It Gets (2003)
Tenth Dimension (2002)
Silicon Messiah (2000)
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.